Romana je úplne bežný človek. Rada číta knihy. Rada cestuje. Rada spoznáva ľudí. Trpí bipolárnou poruchou. Tu si sa možno pozastavil. Tu sa pozastavila aj Romana. Keď jej to doktorka povedala, odmietla tomu uveriť. Pamätá si, ako po diagnóze stála na zastávke autobusu a cítila sa špinavo. Ako keby sa od nej mali všetci vzdialiť, ako keby si nezaslúžila s ľuďmi stáť vo verejnom priestore. Ako keby to, že jej to ten deň bolo povedané, znamenalo, že jej v ktorúkoľvek sekundu môže preskočiť. V ten deň sa zrútila a nemohla fungovať ani niekoľko ďalších dní. Nech googlila, koľko chcela, nebola schopná nájsť nič, čo by ju upokojilo. A nevedela, kam sa obrátiť. Mala pred sebou dlhú cestu, kým svoju chorobu prijala, pozbierala sa a začala sa učiť s ňou žiť. Ale vie jedno. Chce pomôcť tomu, aby sa ľudia necítili tak špinavo a zle na verejnosti len preto, že majú duševné problémy. Preto začala písať blog http://bipolarnysvet.blogspot.com/ . O svojej poruche v ňom rozpráva otvorene každému, kto je ochotný počúvať, a odpovedá úprimne na všetky otázky, ktoré sa v súvislosti s touto poruchou môžu zjaviť.

Jej prvé problémy začali na strednej škole. Nevie, čo ich spustilo. Zlé vzťahy v rodine? Málo kamarátov medzi spolužiakmi? Stres z náročnej školy? Rozhodený biorytmus, pretože vstávala každý deň o piatej a dochádzala 30 kilometrov? Asi všetko dokopy. V každom prípade sa začala postupne prepadať. Bolo pre ňu ťažké zdvihnúť zrak zo zeme. Úprimne sa smiať. Prestala ju baviť hudba. Nedokázala čítať, nerozumela textu. Nič v nej nevyvolávalo emócie a napriek tomu sa každú chvíľu rozplakala. Nevedela komunikovať s rodinou ani s kamarátmi. Prehlbovala sa v nej obrovská priepasť. Chvíľkové upokojenie našla v závislosti na analgetikách, ktoré jedla ako lentilky. Postupne došla k záveru, že takto to ďalej nejde, takáto existencia nemá zmysel a rozhodla sa to ukončiť. Natlačila si lieky do úst a ľahla si na posteľ.

Po pokuse o samovraždu sa dostala na terapie. Tam jej diagnostikovali exogénnu depresiu, ktorá je spôsobená vonkajšími okolnosťami. Keď začala znovu fungovať, bola šťastná. Časom však už bola bezdôvodne euforická a lietala vo výšinách. Odkiaľ znovu spadla do priepasti. A potom zas vyletela do výšin. Prepad. Výšiny. Prepad. Výšiny. Nemala potrebu spať, viac ju zaujímalo sťahovanie nábytku, hranie hier alebo vysedávanie v podnikoch. Vstávala skoro ráno, nadšene zdravila slnko a tešila sa na to, čo jej ďalší deň prinesie. Máloktorý človek ide za lekárom s tým, že je mu dobre. Až príliš dobre. Preto tieto výkyvy nemala potrebu riešiť. Depresiu poznala, už vedela, že to časom vymizne. A to, že sa vo vlastnej hlave menila na superčloveka? To bolo pre ňu úplne normálne. No keď nastúpila do pracovného života, depresívne epizódy jej začali sťažovať život. Preto sa rozhodla znovu vyhľadať odbornú pomoc. Diagnóza tentokrát znela inak: bipolárna afektívna porucha. A tak sa vraciame na začiatok príbehu.

Dnes už má za sebou dlhú cestu vyrovnávania sa s diagnózou. Vyrovnanie znamená naučiť sa s ňou žiť a prispôsobiť jej svoje každodenné fungovanie. Akceptovala svoje ochorenie a začala sa liečiť. Má podporu svojich blízkych a úspešne bojuje so svojou poruchou. Chodí do práce, stará sa o domácnosť, stretáva sa s kamarátmi, pracuje na projektoch.

Dostal si sa až sem a za to ti ďakujeme. Ale drvivú väčšinu ľudí duševné zdravie nezaujíma. Pritom je to veľmi dôležité. Ľudí s podobnými ťažkosťami je mnoho. Často však ani nevyhľadajú pomoc, pretože sa boja odsúdenia. Je aj na nás, aby sme pomohli vytvoriť prostredie, v ktorom sa ľudia nebudú báť rozprávať o svojich problémoch. Vyliečme nezáujem.

Žiaľ, Denisa to nikdy nemala ľahké.
Žiť šťastne je fakt umenie.

Prvý raz sa cítila čudne, keď mala asi 12 rokov. V tom čase tomu ešte nerozumela. Na gymnáziu to už vedela pomenovať. Bola to depresia. Stredoškolským obdobím napriek nepríjemným pocitom a nedostatku energie celkom dobre preplávala. Pomohlo aj pravidelné hranie basketbalu. Dalo sa to zniesť. Až do momentu, kým sa to zniesť nedalo. Keď mala Denisa 21 rokov, situácia sa výrazne zhoršila. Prepadali ju ataky úzkosti. Vtedy prvýkrát navštívila psychiatra. Mala šťastie. Bol to zároveň aj psychoterapeut a v priebehu 4 rokov jej pomohol zvládnuť najakútnejšie problémy tým, že sa spolu rozprávali, a tiež s malou pomocou liekov.

Druhé ťažké obdobie prišlo rok po tom, ako sa vydala. Musela nastúpiť na niekoľkomesačnú liečbu do denného sanatória a znova užívala nižšie dávky antidepresív. Dva roky chodila na skupinovú a tiež intenzívnu individuálnu terapiu. Aj vďaka odbornej pomoci jej lekárky prišlo krásne a euforické obdobie. Denise sa narodila dcérka. Netrvalo to však dlho. Keď malo jej dieťa dva a pol roka, znova upadla do ťažkej depresie.

Potom prišlo druhé tehotenstvo. Bolo pravým opakom toho prvého. Od začiatku cítila veľkú úzkosť a nemohla spávať. Všetko zhoršilo aj riziko, že dieťa bude mať Dawnov syndróm. Narodilo sa jej ďalšie dievčatko. Zdravé. Napriek tomu sa Denisa z dieťatka vôbec nevedela tešiť. Jej stav sa výrazne zhoršoval. Skúšala rôzne druhy antidepresív. Bezvýsledne. V hlave sa jej vynárali samovražedné myšlienky. Rúcal sa jej svet. Hospitalizovali ju na psychiatrii, kde súhlasila s elektrokonvulzívnou liečbou. Keď sa cítila lepšie, prepustili ju. Znova sa mohla starať o deti. Dovtedy bola všetka zodpovednosť na jej manželovi, ktorému pomáhala rodina.

Odvtedy už siedmy rok užíva antidepresíva. Berie ich ako súčasť života. Je vďačná, že vôbec žije v dobe, kedy takéto lieky existujú. Keď sa obzerá dozadu, rozmýšľa, čo bolo pre ňu najťažšie. Asi to, že sa ako psychiatrická pacientka cítila neprijatá. Ani nie okolím, ako svojou a manželovou rodinou. Paradoxne, až keď ju hospitalizovali, veci sa zlepšili - téma jej choroby prestala byť tabu. Dnes jej život s handicapom pomáha zvládať hlavne jej trpezlivý manžel, priatelia, dve dcérky a viera v Boha. K tomu má svoju vášeň: výtvarné umenie. V posledných rokoch sa sústredí najmä na textil. Podarilo sa jej zriadiť aj textilný ateliér so statusom chráneného pracoviska. Okrem voľnej tvorby tiež nadviazala spoluprácu s viacerými firmami. Baví ju to a cíti sa užitočná. Je to pre ňu terapia. Svoje pocity premieňa na umenie. Kusy látky zošíva do krásnych diel. Svet, ktorý sa Denise zrútil, dala znova dokopy.

Žiť šťastne je fakt umenie.
Našťastie, Denisa je umelkyňa.

Tvoj záujem je obdivuhodný. Dostal si sa na koniec! Keby si to neurobil a zastavil by si sa pri titulku, Denisin príbeh by v tvojich očiach ostal čistou katastrofou. Podobne je to aj v skutočnom živote. Iba vtedy, keď sa o príbehy ľudí s psychickými problémami zaujímame, môžu skončiť dobre. Len vtedy im môžeme pomôcť. A v niektorých prípadoch zachrániť život.

Kto je Michal? Michal je hlavná postava tohto príbehu.
Skutočného príbehu s neskutočne zvláštnymi udalosťami.

Michal bol v detstve tichý, v kolektíve sa veľmi nevedel presadiť. Inak bolo všetko normálne. Na strednej nemal problém s ľuďmi. Na vysokej počas náročných skúšok trpel úzkosťami, ale neriešil to. Jeho situácia sa výrazne zhoršila až vtedy, keď sa zamestnal. Práca v korporácii ho postupne začala šrotovať.

Michal sa ocitol v kolobehu, z ktorého nedokázal vypadnúť.

Ráno sa budil ešte pred svitaním, ale cítil sa strašne unavený. Bolelo ho celé telo, cítil tlak na hrudi, bolo mu do plaču. Nevládal vstať. Napriek tomu sa prinútil. Prišiel do práce. A zároveň neprišiel. Fyzicky bol v kancelárii, psychicky bol mimo. Nechutilo mu jesť. Nič ho nebavilo. Stránil sa ľudí. Nevedel sa s nimi baviť. Večer ležal v posteli a v hlave mu bežali vety, ktorými sa obviňoval. Dlho nevedel zaspať. Ráno sa budil ešte pred svitaním, ale cítil sa strašne unavený.

Michal sa ocitol v kolobehu, z ktorého nedokázal vypadnúť.

Nijako. Neexistovala cesta von. Vôbec žiadna. Iba jedna. Michal sa prepadol na samé dno. Od samovraždy ho delila len neuveriteľná únava a neschopnosť udržať čo i len malú myšlienku. Vychudnutého a dehydrovaného ho rodina vzala k psychiatrovi. Diagnóza: ťažká depresia a úzkostné stavy. Ocitol sa na psychiatrii a začal užívať lieky. Michal by si nikdy nepomyslel, že navštívi psychiatra, že sa ocitne na psychiatrii, že bude užívať lieky. Bolo to pre neho neskutočne zvláštne. Ale aj neskutočne zvláštne udalosti môžu byť súčasťou skutočného príbehu. Aj to, čo by si nikdy nečakal, môže byť súčasťou tvojho života.

Michal sa postupne vyrovnával so svojou situáciou. Rozprával sa so spolupacientami, spoznával ich osudy, počúval ich a oni počúvali jeho. Počúval ho tiež jeho psychiater, s ktorým si ľudsky výborne sadol. Michalovi by sa páčilo, aj keby ho niekedy vypočuli jeho kolegovia v práci. Spýtali sa, ako sa má, ako zvláda stres. Lebo depresia je veľmi nepríjemná vec. Okrem boja s príznakmi treba znášať aj čudné pohľady, šuškanie, vyhýbanie sa. Pritom to nie je nákazlivá choroba a depresívny človek nie je ani čudný, ani agresívny, ani nebezpečný. Je smutný. Trpieť depresiou nie je hanba, nie je to zlyhanie. Môže sa to stať každému. Potom treba navštíviť odborníka. Depresia sa dá vyliečiť, len pre to človek musí niečo urobiť. Michal by bol veľmi rád, keby si toto všetko ľudia uvedomili.

Keď sa vrátil do bežného života, skúsil zmeniť svoj životný štýl. Prešiel z medzinárodnej korporácie do malej IT firmy. Hľadá si viac času pre seba. Učí sa žiť so svojimi pocitmi. Ale bez pomoci by celý príbeh dopadol inak. Pomoc je veľmi dôležitá. Michalovi pomohlo, keď ho vypočul jeho lekár. Pomohlo mu, keď ho vypočuli ostatní pacienti. A teraz, keď si sa dostal na koniec tohto príbehu... aj ty si Michala vypočul. Vďaka.

V lete pred desiatimi rokmi sa Monika prvý raz dostala na psychiatrické oddelenie, pretože jej život plný stresu, bolesti a trápenia vyústil až do straty záujmu o seba a o to, ako vyzerá. Dokonca nezvládala ani neustály plač jej vtedy ročnej dcérky. Nedokázala sa ovládať, bola agresívna, zúfalá a zničená. Vychudnutá na kosť. Nemocničná váha po príchode na oddelenie ukazovala 52,5 kilogramu. Pri jej výške 172 centimetrov to bolo žalostne málo.

Po trinástich týždňoch sa vrátila späť do života v Bratislave. Ale doma sa jej nemal kto venovať, mama sa vtedy starala o jej dcérku, mladšiu sestru, aj o ťažko chorú babku. Monikine kroky vtedy mali smerovať do ústavnej starostlivosti, ale nakoniec sa jej ujali starí rodičia z otcovej strany, hoci jej rodičia boli už dlho rozvedení. Psychiatrička jej upravovala priebežne liečbu tak, aby sa mohla opäť zapájať do života. Hoci to bolo zdĺhavé, v priebehu šiestich týždňov lieky zaberali tak, ako mali.

Kým sa Monika nezmierila so svojou diagnózou, nechcela počuť o žiadnom dennom stacionári či rehabilitačnom stredisku. Trvalo jej jeden a pol roka, kým sa jej aktivity, hoci prospešné, nezačali zdať nudné. Pochopila, že potrebuje zmenu. Pri najbližšej kontrole poprosila doktorku, aby jej pomohla vybrať rehabilitačné stredisko. Jej voľba bola Dom sociálnych služieb MOST. A tak ho Monika už takmer osem rokov navštevuje. Počas roku 2012 mala možnosť pracovať aj v chránenej dielni a do roku 2017 využívala možnosť podporovaného bývania. Prečo opustila pohodlie u starých rodičov? Uvedomovala si, že oni sami budú časom potrebovať pomoc, a nie starať sa o mladú babu, ako je ona. Tá skúsenosť jej veľmi pomohla v súčasnom živote. Nešlo len o to, ako získať pôvodné návyky v starostlivosti o seba a domácnosť, aby ich zvládla bez pomoci. Prať, variť, upratovať, to bola tá jednoduchšia časť. O čosi ťažšie to bolo s peniazmi, teda si potrebovala vytvoriť rozpočet, aby mala v prvom rade uhradené finančné záväzky ako nájom, výživné, pravidelne dobitý kredit a zaplatený poplatok za rehabilitačné stredisko. Zvyšok ostal na bežné potreby každodenného života.

Ale čo jej dalo najviac, boli vzťahy. Neboli vždy jednoduché, no s pomocou asistentov a psychoterapie sa naučila dôverovať nielen iným, ale aj sebe, spoznať ich, rešpektovať ich potreby a vyjadriť tie svoje tak, aby nevznikali konflikty. Od decembra roku 2015 má trvalé zamestnanie. Stále chodí aj do rehabilitačného strediska, hoci len raz do týždňa. Prečo? Pretože rehabilitačné stredisko poskytuje nielen priestor a čas na vytvorenie a udržiavanie denného režimu, ale aj možnosť vybrať si z rozmanitých dielní, kde v pohodovej atmosfére môže rozvíjať svoje kreatívne ja. Tiež ju naučilo veľa o vzťahoch, keďže sa tam stretávajú mnohí ľudia s podobnými diagnózami. A sem-tam sa stane, že niekto spozná svoju spriaznenú dušu s rovnakou diagnózou.

Život máme len jeden. A tak, či už s diagnózou, alebo bez nej, treba ho žiť najaktívnejšie, ako sa dá. Aj keď musíte žiť s duševnou chorobou... musíte žiť naplno.